Deväťdesiatdňové zrno

Krčma v Kirkwalle mala päť stolov a oheň. Dvere sa otvárali do ulice zo sivého kameňa a na jej hornom konci stála katedrála. Polly si sadla k stolu najbližšie k teplu. "Môžem vidieť jedálny lístok?" spýtala sa. Na karte bolo menej položiek, než čakala, a viac domácich.

"Mohli by ste mi odporučiť dobré jedlo?" Majiteľkou bola volavka. Bannock odporučila hneď. Bere je jačmeň, ktorý tu pestujú celé stáročia. Ľudia mu hovoria deväťdesiatdňový jačmeň, lebo dozrieva dosť rýchlo na krátke severské leto. Zomletý na múku dáva plochý tmavý bannock.

"Máte vegetariánske jedlá?" spýtala sa Polly. Volavka ukázala na ten istý riadok na karte. Bannock, maslo a crowdie, mäkký syr, ktorý tunajšie farmy robili odjakživa. To isté zrno ide aj do liehovaru pod vežou, ktorý pracuje od roku tisícsedemstodeväťdesiatosem.

"Môžeme dostať účet, prosím?" povedala Polly, keď mala prázdny tanier. Volavka si s ním dala načas, čo je kompliment. Vonku vietor klesol na to, čomu ostrovy hovoria bezvetrie. Polly kráčala hore sivou ulicou k červenej katedrále.