Večera zakopaná na svitaní

Pri malom jazere obopnutom parou našla Polly rad veľkých hrncov stojacich pri hlbokých jamách vykopaných do holej, sčernetej zeme. Kuchár v ťažkej zástere postupoval po rade a na lane spúšťal do každej jamy zapečatený hrniec. Polly si sadla na neďaleké zábradlie a sledovala ho, zvedavá, čo môže byť také dobré, aby sa to oplatilo variť v diere v zemi.

V každom hrnci boli vrstvy mäsa, klobásy, kapusty a koreňovej zeleniny, pevne uzavreté a spustené do zeme rozohriatej zdola približne na teplotu vriacej vody. Nič z toho sa nedotkne plameň. Teplo prichádza výhradne zo sopky pod celým údolím a stúpa cez pukliny, ktoré tu ľudia vykopali a označili kamennými kruhmi pred generáciami, dávno predtým, než niekto teplotu zmeral vedecky.

Kuchár vysvetlil, viac gestami než slovami, že hrnce idú dnu zavčasu a zostanú zakopané šesť alebo sedem hodín, kým sa všetci vyberú pozrieť si jazero, záhrady alebo mestečko a vrátia sa až vtedy, keď je čas večeru znovu vykopať. Zdalo sa, akoby hovoril, že je to najľahšie jedlo na ostrove, aké sa dá pripraviť, a zďaleka najčudnejšia kuchyňa, v akej sa dá variť.

Keď vytiahli prvý hrniec, vyvalil sa z neho hustý oblak pary a vôňa pomaly pečeného mäsa a kapusty sa rozliala po celej čistinke. Polly na samotné jedlo nezostala, ale sledovala, ako ho kuchár hrdo odnáša, akoby všetku prácu urobil on, a nie tá hora.