Posledné dve záhrady v Európe

Na zelenom svahu nad severným pobrežím sa rady zastrihnutých čajovníkov tiahli nadol k moru v dlhých, úhľadných pásoch, takmer akoby ich niekto narysoval pravítkom. Polly pristála na nízkom kamennom múriku na okraji plantáže a hľadela na jedno z posledných dvoch miest na celom európskom kontinente, kde sa čaj stále pestuje komerčne, a jediné, ktoré je otvorené návštevníkom.

Plantáž vznikla v roku tisícosemstoosemdesiattri, po tom, čo choroba zničila pomaranče, bývalý hlavný vývozný artikel ostrova. Miestny pestovateľ hľadal niečo iné, čo by sopečná pôda uniesla, a tak doviezol čajovníky spolu s anglickými strojmi postavenými na ich spracovanie. Oboje sa používa takmer nepretržite dodnes, vďaka čomu je toto zďaleka najstaršie fungujúce čajové hospodárstvo v Európe.

V nízkej budove továrne stále rolujú, triedia a sušia lístky železné stroje staršie ako sto rokov, takmer presne tak, ako keď sem prvýkrát prišli loďou. Robotníci naďalej ručne zbierajú na terasách najmladšie výhonky, pretože jemné vrchné lístky dávajú najlepší čaj, a nič sa tu nepostrekuje pesticídmi ani herbicídmi. Toto pravidlo pestovatelia dodržiavajú od úplného začiatku.

Polly kráčala po jednej teplej terase a obtierala sa o rady lesklých zelených lístkov, ktoré slabo voňali trávou a dažďom. Kdesi dolu po svahu udržiavalo päť generácií pestovateľov tento kopec presne taký, aký mal byť, jednu starostlivú úrodu za druhou.