Deväťdesiatdňové zrno

Krčma v Kirkwalle mala päť stolov a oheň a dvere sa otvárali priamo do ulice zo sivého kameňa, na ktorej hornom konci stojí katedrála. Polly si sadla k stolu najbližšie k teplu, lebo po dni na vode iný stôl neexistuje. "Môžem vidieť jedálny lístok?" spýtala sa a dostala kartu s menej položkami, než čakala, a s väčším podielom domácich.

"Mohli by ste mi odporučiť dobré jedlo?" Majiteľkou bola volavka, teda vták stvorený na to, aby stál za pultom, a bannock odporučila bez zaváhania. Bere je jačmeň, ktorý tu pestujú celé stáročia, šesťradový druh, ktorému niekedy hovoria deväťdesiatdňový jačmeň, lebo dozrieva dosť rýchlo na to, aby to stihol počas severského leta. Zomletý na múku dáva plochý tmavý bannock s chuťou poľa, z ktorého pochádza.

"Máte vegetariánske jedlá?" spýtala sa Polly a volavka ukázala späť na ten istý riadok na karte. Bannock, maslo a crowdie, mäkký čerstvý syr, ktorý tunajšie farmy robili odjakživa. To isté zrno má druhý život na druhom konci mesta, v liehovare pod vežou, ktorý pracuje od roku tisícsedemstodeväťdesiatosem a vďaka ktorému celá ulica za správneho rána vonia teplým sladom.

"Môžeme dostať účet, prosím?" povedala Polly, keď mala prázdny tanier, a volavka si s ním dala načas, čo je kompliment. Vonku vietor klesol na úroveň, ktorú ostrovy považujú za bezvetrie. Polly kráčala hore sivou ulicou popri červenom pieskovci katedrály a na jazyku jej zostala chuť drsného kraja.