Kreslo pri ohni

Penzión stál nad prístavom a dvere mal na záveternej strane. Na týchto ostrovoch je to tá strana, na ktorú sa dvere dávajú. Viedla ho ovca plemena North Ronaldsay, jedna z pobrežných oviec, ktoré jedia morské riasy. Polly stála v hale. "Máte voľné izby?"

Izby boli. V septembri zvyčajne bývajú. Polly povedala: "Chcela by som tichú izbu, prosím." Ovca chvíľu počkala, kým odpovedala. Zadné izby sú obrátené do dvora a predné k vode. Vietor si nájde jedny aj druhé. Po dvoch nociach ho prestanete počuť.

"Mohli by ste mi pomôcť s batožinou, prosím?" Ovca vyniesla tašku hore a položila ju vedľa kresla pri ohni. Jeho kostra bola z dreva vyplaveného morom, lebo tu nerastie ani jeden strom. Operadlo bolo z ovsenej slamy stočenej do kapucne. Stolár z Kirkwallu menom David Kirkness urobil z tohto typu štandard v polovici devätnásteho storočia.

"O koľkej je odhlásenie z izby?" spýtala sa Polly. Tu o všetkom rozhoduje trajekt. Potom si sadla do kresla. Slamená kapucňa odrezala prievan od dverí a Polly po prvý raz od vylodenia počula samu seba dýchať.