Kreslo pri ohni

Penzión stál nad prístavom a dvere mal na záveternej strane, čo je na týchto ostrovoch tá strana, na ktorú sa dvere stavajú. Viedla ho ovca plemena North Ronaldsay, jedna z tých pobrežných oviec, ktoré sa na severnom konci súostrovia živia morskými riasami. Polly stála v hale a stekal z nej dážď. "Máte voľné izby?"

Izby boli. V septembri zvyčajne bývajú. Polly povedala: "Chcela by som tichú izbu, prosím." Ovca sa odmlčala presne tak dlho, aby to bolo zdvorilé. Izby vzadu sú obrátené do dvora, izby vpredu k vode, a vietor si nájde jedny aj druhé. Nikde tu nie je ticho v tom zmysle, v akom to myslí návštevník. Ostrovy ponúkajú namiesto toho vietor taký stály, že po dvoch nociach ho prestanete počuť.

"Mohli by ste mi pomôcť s batožinou, prosím?" Ovca vyniesla tašku hore sama a položila ju vedľa kresla pri ohni, a práve to kreslo bolo dôvodom, prečo Polly stíchla. Jeho kostru tvorilo drevo vyplavené morom, lebo tu nerastie ani jeden strom a každá doska v starých domoch prišla s prílivom. Operadlo bolo z ovsenej slamy, stočenej a zošitej do kapucne, ktorá sa nad plecami prehýba dopredu. Stolár z Kirkwallu menom David Kirkness urobil z tohto gazdovského zvyku štandardný typ nábytku v polovici devätnásteho storočia.

"O koľkej je odhlásenie z izby?" spýtala sa Polly, lebo tu o všetkom rozhoduje trajekt. Potom si do kresla sadla. Slamená kapucňa odrezala prievan od dverí, oheň robil ďalej to, čo ohne robia, a Polly po prvý raz od vylodenia počula samu seba dýchať.