Loď prichádza

Ranná loď obišla nízky výbežok pevniny a zakotvila v Stromnesse, kde domy stoja chrbtom k vode a štítmi otočenými do vetra. Polly vystúpila na mokré kamenné dlaždice a vietor pochopila okamžite. Nebol to náraz. Bol to stav. Na konci móla sedel ovčiarsky pes a sledoval laná. Polly k nemu prišla. "Môžete mi ukázať cestu?"

Spýtal sa jej, kam chce ísť, a ona priznala, že to ešte nevie. Tu je to rozumná odpoveď. Ostrovov je takmer sedemdesiat, asi na dvadsiatich z nich sa žije a žiadny neleží ďaleko od brehu. Niet tu lesa, niet vetrolamu, nič nie je vyššie ako komín na gazdovstve. "Mohli by ste mi povedať, kde môžem chytiť autobus?" spýtala sa a on naklonil hlavu smerom k prístrešku hore na svahu.

Potom urobila chybu vtáka, ktorý strávil leto v mestách. "Ako dlho trvá cesta pešo do centra mesta?" Pes sa zahľadel do jedinej dláždenej ulice, ktorá vedie celým mestečkom a miestami je taká úzka, že auto si v nej musí sklopiť zrkadlá. Jedenásť minút, povedal, ak sa budete zastavovať pri výkladoch.

"Viete mi povedať, či sa dnes konajú nejaké zaujímavé podujatia?" Otázku bral vážne. Cestovný poriadok trajektov sú tunajšie správy, povedal, a všetko ostatné prichádza spolu s ním. Neskôr v týždni mala vyplávať loď k tulením skalám. Bola tu kaplnka, ktorú postavili zajatci. Bola tu dedina, ktorá štyritisíc rokov ležala pod pieskovou dunou, kým jej tú dunu neodniesla búrka.