Hmla sa za ňou zatvára

Posledné popoludnie vystúpala Polly ešte raz vysoko nad pobrežie, nad čajové terasy, nad kráter s dvoma jazerami a nad tichý les, kde priolo stále volá z hlbín vavrínov. Odtiaľ zhora vyzeral ostrov presne ako to, čím naozaj je: jeden dlhý reťazec starých sopiek, stále slabo teplých, stále pomaly chladnúcich do zelena.

Rybárske člny sa vracali dole do prístavu, malé biele tvary ťahajúce tenké brázdy cez tmavnúce more, a pozdĺž pobrežnej cesty sa jedno po druhom rozsvecovali svetlá. Odkiaľsi od brehu stúpala vôňa dymu z dreva a miešala sa s posledným zvyškom slaného vzduchu.

Od oceánu sa privalil pás hmly, presne ako po celý týždeň, prekĺzol najprv cez kráter, potom cez čajové polia a napokon cez samotný prístav, až zložil celý ostrov pod ňou z dohľadu. Polly ho už videla robiť to isté, trpezlivo a bez zhonu, akoby ostrov radšej mizol pomaly než naraz.

Zamierila von nad otvorenú vodu, kým sa na obzore držali posledné zvyšky svetla, a nechala za sebou ostrov, ktorý si stále varí večeru pod zemou, stále pestuje svoj čaj lístok po lístku a stále kdesi hlboko v starom lese chráni malého sivého vtáka.