Vták, ktorý bol dvakrát odpísaný

Hlboko na východe ostrova sledovala Polly hranicu lesa nahor do porastu, aký na pobreží nenájdete: spletité staré vavríny obalené machom, s korunami takými hustými, že na zem prenikalo len málo slnka. Tento chladný, vlhký les okolo Pico da Vara je poslednou baštou malého sivo-ružového vtáka, ktorý sa nevyskytuje nikde inde na planéte, vtáka menom priolo, a Polly sem prišla zistiť, či nejakého uvidí.

Vták takmer zmizol dvakrát. Pozorovania sa úplne zastavili v roku tisícdeväťstotridsaťdva a viac ako tridsať rokov väčšina ľudí predpokladala, že je navždy preč, kým sa v roku tisícdeväťstošesťdesiatsedem znovu neobjavila malá populácia, ukrytá presne v takomto lese. Aj potom mu poľnohospodárstvo a rýchlo rastúce cudzie stromy zmenšovali domov, až zostalo menej ako sto hniezdiacich párov. Podľa väčšiny odhadov je tak druhým najvzácnejším spevavcom v celej Európe.

Priola zachránila trpezlivá, neefektná práca. Dobrovoľníci a vedci strávili desaťročia vytrhávaním cudzích stromov a vysádzaním pomalého domáceho vavrínu, od ktorého vták skutočne závisí, čo sa týka potravy aj úkrytu. Polly sledovala, ako dva z nich vzlietli z nízkej vetvy, jemný záblesk ružovej hrude na tmavozelenom pozadí, a krátkymi tichými tónmi si volali, kým opäť nezmizli v korunách.

Dlho čakala v tichu a dúfala, že ich uvidí ešte raz, ale les sa nad vtákmi zavrel tak dokonale, akoby tam nikdy neboli. Pripadalo jej to ako férová výmena: trocha ticha za druh, ktorý sa stále drží.