Dedina pod búrkou

Polly mala zapísané jedno jediné miesto a netušila, kde je. "Viete mi povedať, ako sa tam dostanem?" spýtala sa ovce pri raňajkách. Choďte po pobrežnej ceste na západ, povedala ovca, kým sa krajina neprestane tváriť, že má kopce. Záliv Skaill je dlhý oblúk bledého piesku a za ním sa dvíha zelená terasa. Práve na nej stojí tá dedina, napoly zapadnutá do zeme, so strechami otvorenými do neba.

V to ráno na lokalite pracoval lastúrničiar, a lastúrničiara je počuť aj vo vetre. Polly sa spýtala: "Chcela by som sa dozvedieť históriu tejto konkrétnej pamiatky." Ľudia tu žili asi pred päťtisíc rokmi, povedal jej. Toto pobrežie obrábali skôr, než vzniklo Stonehenge, a skôr, než postavili Veľkú pyramídu. Potom sa cez nich prevalil piesok a zostal tam zhruba štyritisíc rokov, kým v zime roku tisícosemstopäťdesiat neodniesla dunu búrka.

Polovicu z toho odniesol vietor, a tak Polly poprosila znova. "Mohli by ste mi to, prosím, zopakovať?" Druhé rozprávanie už obsahovalo detail, na ktorom záleží. V každom dome je to isté zariadenie v tom istom usporiadaní: ohnisko uprostred, lôžka po oboch stranách a pri protiľahlej stene kamenný príborník otočený k dverám. Je kamenný preto, že tu nebolo drevo.

"Mohli by ste mi povedať, či je múzeum zajtra otvorené?" spýtala sa Polly, hoci už vedela, že sa sem vráti. Chvíľu stála na okraji jedného otvoreného domu a pozerala dnu do miestnosti zariadenej tak, ako si miestnosť zariaďuje ktokoľvek: pekné veci tam, kde ich návštevník uvidí ako prvé.