Jeden kráter, dve farby

Z veľkej výšky nad vnútrozemím sa Polly zahľadela dole do jediného obrovského krátera, staršieho ako dvadsaťdvatisíc rokov a takého širokého, že sa doň zmestí malé mestečko, dve jazerá a niekoľko fariem. Stredom prechádzal úzky pás pevniny a na každej jeho strane mala voda úplne inú farbu: jedno jazero sýto modré, druhé žiarivo zelené, akoby niekto nalial do tej istej misy dva rôzne oceány.

Tie dve jazerá vlastne nie sú oddelené. Pod pásom pevniny ich spája úzky kanál, takže voda je jedno jediné teleso. Mení sa všetko naokolo. Modré jazero je hlbšie a jednoducho odráža otvorenú oblohu, kým zelené leží bližšie k svahom porasteným rastlinstvom a k drobným riasam, a oboje mu vodu zafarbuje do sýtej zelene.

Polly preletela nízko popri páse pevniny, ktorý delí obe farby, dosť blízko na to, aby videla rybárske člny odpočívajúce na jednom brehu a pasúci sa dobytok na nízkych kopcoch nad druhým. Od oceánu sa privalila hustá hmla a usadila sa vnútri okraja krátera, najprv skryla zelené jazero, potom modré, až zostal viditeľný iba pás medzi nimi.

Sadla si na starý kamenný múrik vyhliadky a čakala, kým sa hmla znovu zdvihne, vôbec sa neponáhľala. Keď sa napokon roztrhala, obe jazerá sa vynorili naraz, modré a zelené, presne tam, kde ich nechala.