Žiariš. Nikto to nevidí.

Sadni si do úplne tmavej miestnosti a stále budeš vyžarovať svetlo. Tvoja koža nepretržite vydáva slabú žiaru a nemá to nič spoločné s telesným teplom.

Sit in a completely dark room and you are still giving off light. Your skin emits a faint glow, continuously, and it has nothing to do with body heat.

Japonský tím to dokázal v roku dvetisícdeväť. Dobrovoľníkov, vyzlečených do pása, umiestnili do svetlotesnej miestnosti a na dvadsať minút na nich namierili mimoriadne citlivú kameru. Kamera zachytila stály, škvrnitý lesk vychádzajúci z kože, najjasnejší okolo tváre. Žiara je vedľajší produkt bežnej chémie vo vnútri tvojich buniek: reakcie zahŕňajúce kyslík pri tom vyžarujú jednotlivé častice svetla.

A Japanese team proved it in two thousand and nine. They put volunteers, stripped to the waist, into a light-tight room and pointed an extremely sensitive camera at them for twenty minutes at a time. The camera picked up a steady, patchy shine coming off the skin, brightest around the face. The glow is a by-product of ordinary chemistry inside your cells: reactions involving oxygen throw off single particles of light as they go.

Je v tom háčik a vysvetľuje, prečo si to nikto nikdy nevšimol. Svetlo je zhruba tisíckrát slabšie než najslabšia vec, akú dokáže zachytiť ľudské oko. Nikdy ho neuvidíš ty a nikto iný tiež nie. Tá istá štúdia zistila, že žiara počas dňa stúpa a klesá, najslabšia je ráno a najsilnejšia neskoro popoludní, čo znamená, že tvoja tvár si niekde v tom všetkom drží vlastný rozvrh.

There is a catch, and it explains why nobody ever noticed. The light is roughly a thousand times weaker than the faintest thing a human eye can detect. You are never going to see it, and neither is anybody else. The same study found the glow rises and falls across the day, weakest in the morning and strongest in the late afternoon, which means that somewhere in all of this your face is keeping a schedule.