Desať kilometrov nad zemou

Pozri sa z okna počas dlhého letu a zem sa pod tebou rozprestiera vo výške asi desať kilometrov, zmenšená na mozaiku polí a oblakov. Letecké spoločnosti si túto výšku nevyberajú kvôli výhľadu, nech je akokoľvek veľkolepý. Vyberajú si ju preto, lebo vzduch je tam riedky, a riedkym vzduchom sa lieta prekvapivo lacno.

Glance out of the window on a long flight and the earth sits some ten kilometres beneath you, reduced to a patchwork of fields and cloud. Airlines do not choose that altitude for the view, however spectacular it happens to be. They choose it because the air up there is thin, and thin air is remarkably cheap to fly through.

Pri zemi je vzduch hustý a tlačiť ním lietadlo pripomína plavca brodiaceho sa vodou: každý prejdený meter stojí energiu. Vo výške desať kilometrov je vzduch výrazne riedší, takže lietadlo ním prechádza s oveľa menším odporom, čo znamená, že motory pri rovnakej rýchlosti spália citeľne menej paliva. Riedky vzduch prináša aj druhú výhodu: väčšina búrok, turbulencií a hustej oblačnosti sa nachádza hlboko pod touto výškou, a preto je let tam hore zvyčajne oveľa pokojnejší.

Near the ground, air is dense, and pushing a plane through it is rather like a swimmer wading through water: every metre travelled costs energy. Ten kilometres up, the air has thinned considerably, so the aircraft slips through it with far less resistance, which means the engines burn noticeably less fuel to hold the same speed. Thin air offers a second advantage too: most storms, turbulence, and heavy cloud sit well below that height, which is why the ride up there tends to be so much smoother.

Nevyhnutne však existuje hranica. Ak lietadlo vystúpa príliš vysoko, vzduch sa stane príliš riedkym na to, aby krídla vytvorili dostatočný vztlak alebo aby motory nasali kyslík, ktorý potrebujú. Letecké spoločnosti preto mieria na úzke optimálne pásmo, zväčša medzi desiatimi a dvanástimi kilometrami: dosť vysoko na to, aby sa ušetrilo na palive, a dosť nízko na to, aby lietadlo vôbec zostalo vo vzduchu. Tento tichý kompromis sa odohráva takmer neviditeľne úplne vždy, keď sa ti na palube vypne svetelný signál pásov.

There is, inevitably, a limit. Climb too high, and the air becomes too thin either for the wings to generate enough lift or for the engines to draw the oxygen they need. Airlines therefore aim for a narrow sweet spot, generally between ten and twelve kilometres: high enough to spare the fuel bill, low enough to keep the aircraft flying at all. That quiet trade off is being made, almost invisibly, every single time your seatbelt sign switches off.